Oficiálny program

Prezident Andrej Kiska vo štvrtok informoval o tom, aký bude jeho ďalší postup vo veci kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Zároveň sa vyjadril k aktuálnym rozhodnutiam senátu Najvyššieho súdu, ktorému predsedal Štefan Harabin.

„Budem dnes hovoriť trochu dlhšie ako obvykle a budem hovoriť o dvoch témach. Obidve sa týkajú nášho súdnictva, súdnej moci Slovenskej republiky. Obidve sa týkajú toho, že súdna moc musí podľa môjho názoru vyvinúť oveľa väčšie úsilie, aby získala dôveryhodnosť u občanov. Aby sme sa všetci mohli spoľahnúť na to, že súdna moc je pilierom právneho štátu. Že v nej nefunguje svojvôľa. Že postupy a rozhodnutia súdnej moci sú zrozumiteľné a súdna moc sa sama dokáže vyrovnať s prípadmi a rozhodnutiami, kedy tomu tak nie je.

Prvou témou, o ktorej chcem hovoriť - a o ktorej vás chcem informovať, to je môj ďalší postup vo veci kandidátov na sudcov Ústavného súdu.

Ako viete, sťažnosti proti svojmu nevymenovaniu, v podstate totožné, podalo všetkých 5 kandidátov. O sťažnostiach rozhodovali dva senáty, a už pri ich prijatí na ďalšie konanie sa v názoroch na ich opodstatnenosť dosť líšili.

Moje rozhodnutie, ktoré vám o chvíľu oznámim, je reakciou na nález III. senátu Ústavného súdu zo 17. marca tohto roku vo veci sťažnosti troch nevymenovaných kandidátov. A tiež na rozhodnutie II. senátu Ústavného súdu v rovnakej veci ďalších dvoch nevymenovaných kandidátov, ktoré som dostal minulý týždeň. A na ktoré som musel čakať, aby som mohol v tejto veci ďalej konať.

Najskôr stručne zhrniem, čo je z týchto rozhodnutí jasné. Potom vysvetlím, čo jasné nie je a čím dvaja sudcovia III. senátu Ústavného súdu podľa môjho názoru celú vec znejasnili. A nakoniec vás budem informovať o tom, ako budem ďalej konať, aby sme tu namiesto zmätku v ústavných kompetenciách a povinnostiach prezidenta, Národnej rady aj Ústavného súdu mali poriadok zrozumiteľný pre každého.

Najskôr o tom, čo je jasné. Dvaja nevymenovaní kandidáti vzali svoje sťažnosti späť. Rozhodnutím Ústavného súdu o zastavení konania v ich veciach zaniklo ich postavenie kandidátov. Moje rozhodnutia o ich nevymenovaní sú teda záväzné a nezmeniteľné.

Po druhé je jasné, že rozhodnutie III. senátu Ústavného súdu znamená, že som povinný znovu konať a rozhodnúť o troch kandidátoch na sudcov Ústavného súdu, ktorých zvolila Národná rada: o pani Fulcovej a pánoch Ďurišovi a Sopoligovi. Som pripravený tak urobiť.

Bráni mi v tom ale nedostatok kandidátov. Na dve voľné miesta sudcov musím mať podľa Ústavy štyroch kandidátov. Sú len traja a preto požiadam predsedu Národnej rady o zvolenie štvrtého kandidáta.

Toto všetko je, myslím, jasné a v doterajšom konaní Ústavného súdu o tejto veci aj zrozumiteľné.

Čo je však nepochopiteľné, to je rozpor medzi záväzným, ústne vyhláseným odôvodnením nálezu III. senátu zo 17. marca, o ktorom sudcovia v senáte hlasovali a rozhodli dvoma hlasmi. A písomným odôvodnením, ktoré mi bolo doručené 15. mája, teda po dvoch mesiacoch od vyhlásenia nálezu.

V čom tento rozpor podľa mňa spočíva:

Ústne vyhlásený nález zo 17. marca, prijatý hlasmi dvoch sudcov tohto senátu, konštatuje, že som v prípade kandidátov pani Fulcovej a pánov Ďuriša a Sopoligu porušil ich ústavné práva. Ako dôvod sa uvádza, že som výklad Čentéš nesprávne použil tým, že som neuviedol dostatočné a individualizované dôvody ich nevymenovania. V tomto ústne vyhlásenom právoplatnom náleze zo 17. marca sa na žiadnom mieste výslovne netvrdí, že prezident nie je oprávnený použiť výklad Čentéš aj na kandidátovna sudcov Ústavného súdu.

V inom duchu sa nesie dodatočne napísané odôvodnenie, ktoré mi bolo doručené 15. mája. V ňom sa nad rámec vyhláseného nálezu predovšetkým tvrdí, že výklad Čentéš sa kandidátov na sudcov Ústavného súdu vôbec nevzťahuje. A že senát ústavného súdu vlastne vôbec nemusel - a vlastne ani nemal - posudzovať, či som svoje rozhodnutie o nevymenovaní zdôvodnil dostatočne alebo nedostatočne.

Ak niekto tvrdí, že ústne vyhlásený nález a jeho dodatočné písomné odôvodnenie nie sú v rozpore, potom sa pýtam, prečo takúto jasnú, stručnú a jednoznačnú formuláciu neobsahuje už ústne vyhlásený nález.

Viem, že by som mohol úplne legitímne konať v súlade s obsahom nálezu vyhláseným 17. marca. Teda požiadať Národnú radu o zvolenie štvrtého kandidáta a po jeho zvolení znovu rozhodnúť. Použiť pri tom ústavné kompetencie prezidenta a všetky doterajšie výklady Ústavného súdu, vrátane výkladu Ústavného súdu vo veci Čentéš. A v novom konaní napraviť pochybenie, ktoré III. senát Ústavného súdu konštatoval v súvislosti s mojimi odôvodneniami u troch konkrétnych kandidátov. Ústne vyhlásený nález 17. marca ma k tomu oprávňuje.

Ale uvedomujem si, že rozporný duch medzi ústne vyhláseným nálezom zo 17. marca a dodatočne napísaným odôvodnením by mohol poskytnúť zámienky na nové spory, možno na nové kolo sťažnosti. Nechcem dať nikomu takéto zámienky, kým nevyužijem všetky možnosti, ako im predísť.

Neželám si vtiahnuť úrad prezidenta do takýchto sporov len preto, že Ústavný súd, respektíve niektorí jeho sudcovia vyhlasujú a píšu rozhodnutia a ich odôvodnenia, na ktorých zmysle a podstate sa nedokážu zhodnúť ani kvalifikovaní odborníci na ústavné právo, dokonca ani súčasní aj bývalí sudcovia Ústavného súdu. Ktoré sú nejednoznačné vo veciach, ktoré musia byť čitateľné nielen pre prezidenta a Národnú radu, ale aj pre laickú verejnosť. Ktoré namiesto vyjasnenia nejakého sporu poskytujú zámienky pre ďalšie sťažnosti a spory. Nepovažujem za normálne, aby sa ústavní činitelia a experti na ústavné právo dohadovali o tom, čo a ako Ústavný súd v skutočnosti rozhodol.

Pripomínam v tejto súvislosti nielen rozpornú dikciu medzi ústne vyhláseným nálezom 17. marca vo veci troch sťažností a jeho dodatočným písomným odôvodnením, doručeným po dvoch mesiacoch. Pripomínam aj to, že písomné odôvodnenie nanovo interpretuje kompetencie prezidenta, k čomu je podľa Ústavy oprávnené iba plénum Ústavného súdu.

A pripomínam tiež silný odlišný názor predsedu III. senátu, ktorý tvrdí, že dvaja sudcovia tohto senátu prijali rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ústavou a zákonom o Ústavnom súde.

Z týchto dôvodov oznamujem, že som sa rozhodol využiť svoje oprávnenie začať konanie pred Ústavným súdom o výklad Ústavy.

V krátkom čase navrhnem a budem žiadať, aby plénum Ústavného súdu jasne, zrozumiteľne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdilo alebo vysvetlilo, či a akým spôsobom sa ústavné právomoci prezidenta - vrátane výkladu ústavných právomocí prezidenta, aký urobilo plénum Ústavného súdu vo veci Čentéš - vzťahujú na kandidátov na sudcov ústavného súdu.Aby plénum Ústavného súdu svojím rozhodnutím raz a navždy odstránilo možné pochybnosti, ktoré vyvolalo konanie o nevymenovaných kandidátoch pred dvoma senátmi Ústavného súdu.

Nie je dôvod, aby tento môj návrh na výklad ústavy významnejšie oddialil rozhodovanie o vymenovaní ústavných sudcov. Predpokladám, že Ústavný súd dokáže túto vec rozhodnúť rýchlo. Že môžeme mať rozhodnutie Ústavného súdu približne v rovnakom čase ako Národná rada zvolí štvrtého kandidáta. Vychádzam z toho, že šesť sudcov Ústavného súdu v dvoch senátoch, ktorí sa týmto sporom už zaoberali, má na celú vec vytvorený názor.

Návrh na výklad ústavy má jediný cieľ: Vyjasniť obsah kompetencií prezidenta pri vymenúvaní sudcov Ústavného súdu a predísť ústavným sporom v budúcnosti. Aj so zreteľom na výklad Čentéš preto očakávam, že na moje jednoznačne formulované otázky dostanem od pléna Ústavného súdu rovnako jednoznačné a zodpovedné rozhodnutie. Že sa tak stane bez vyhýbania sa zodpovednosti, bez hľadania procesných možností, ako sa vyhnúť definitívnej a jasnej odpovedi, ktorú potrebuje tak prezident, ako aj Národná rada.

Neželám si, aby sa opakovali nepekné aj dlhoročné ústavné spory z minulosti - a aby sa prípadné spory, ktoré vznikajú, politizovali a zneužívali. Vstupoval som do úradu prezidenta so záväzkom voči občanom Slovenska, že budem tento úrad vykonávať zodpovedne a s presvedčením, že aj rozdielne názory a spory sa majú a dajú viesť slušne a kultúrne.

Tu spor očividne existuje a ja očakávam, že ho Ústavný súd rozhodne zodpovedne a rozhodne ho spôsobom, ktorý k tejto významnej inštitúcii patrí. Aby po takomto rozhodnutí pléna Ústavného súdu nezostal ani tieň pochybnosti nad tým, akým spôsobom prezident môže a musí uplatniť kompetencie pri menovaní alebo nemenovaní sudcov ústavného súdu. Či je prezident oprávnený a povinný posudzovať, že kandidáti do tejto vrcholnej súdnej inštitúcie spĺňajú najvyššie kritériá na morálnu a odbornú spôsobilosť na funkciu ústavného sudcu - a prípadne požiadať Národnú radu o nových kandidátov, ak kandidáti takéto kritériá nespĺňajú. Alebo má prezident povinnosť vymenovať za sudcov aj takých kandidátov zvolených Národnou radou, ktorí nikdy v minulosti neprejavili nijaký osobný odborný záujem o ústavné súdnictvo, nereprezentujú špičky vo svojich odboroch, iba zrazu prejavili záujem o takúto funkciu.

Vyjasnenie kompetencií prezidenta pri menovaní sudcov ústavného súdu považujem za nevyhnutný príspevok k tomu, aby najvyššie ústavné inštitúcie Slovenskej republiky fungovali plne v súlade s naším základným zákonom - Ústavou Slovenskej republiky.

Aby bola jasné, kto má akú zodpovednosť, a kto má akú povinnosť. A aby sme do neporiadku vnášali poriadok.

K druhej téme.

V posledných týždňoch a dňoch ste určite zaznamenali niekoľko rozhodnutí senátu Najvyššieho súdu, ktorému predsedal Štefan Harabin.

Za pochybné, nezákonné alebo úplne nepochopiteľné ich označili nielen jeho kolegovia na Najvyššom súde, ktorí rozhodovali opačne, ale aj predsedníčka Najvyššieho súdu, minister spravodlivosti, generálny prokurátor alebo minister vnútra. Z doterajších reakcií to ale vyznieva skôr ako opatrné zvažovanie, kto a čo v tejto veci urobí, alebo či vôbec niečo urobí.

Chcem všetkým zodpovedným, vrátane najvyšších predstaviteľov nášho súdnictva verejne pripomenúť, z akých dôvodov a aký zápas o súdnictvo sa u nás zvádzal pred rokom - a aké záväzky aj voči verejnosti na seba prevzali. Takto pred rokom sme vyslovovali nádej, že začíname novú éru. Ale bola tu aj skepsa, či personálne zmeny, ku ktorým došlo, neboli len kozmetické.

Myslím, že je správna chvíľa a je tu silný dôvod, aby kompetentní preukázali, že uplynulý rok mal nejaký zmysel. Preto namiesto zvažovania, kto a čo urobí a či vôbec, by som očakával, že vedenie Najvyššieho súdu, vedenie Súdnej rady, aj minister spravodlivosti prehovoria jedným hlasom - a nekompromisným postupom ubezpečia verejnosť aj slušných sudcov v našej justícii, že sú odhodlaní konať a budú konať. Jednotlivo aj spoločne. Razantne a tak, aby definitívne ukončili jednu éru nášho súdnictva, ktorá sa spája s praktikami, ktoré niesli pečať takzvanej harabinovskej justície a ktoré ešte aj dnes - ako to ukazuje rozhodovanie senátu Štefana Harabina - dramaticky znižujú dôveryhodnosť súdov a sudcov v našej krajine.“